vlaková ...

Darí sa mi dodržiavať istú periodicitu. Neodkladný deficit po ľudoch a miestach, ku ktorým si človek vytvorí vzťah počas troch rokov, sa ohlási približne po mesiaci. A tak opäť s radosťou meriam trasu Praha – Brno. Vlakom. Tento raz štvrtok večer. Nachádzam prázdne kupé. Obklopená dostatkom voľného priestoru, vhodnej literatúry a výborného jedla s vysokým podielom cukru sa pripravujem na ničím nerušenú 2,5 hodinovú cestu.

Po chvíľke moju dočasnú samotu hatí prvý prísediaci. Sympaťák, ktorému - odhadom človeka, ktorý nevie nikdy správne odhadnúť vek - pomaličky ťahá k štyridsiatke. Dlhé vlasy zopnuté do copu, okuliare s okrúhlym rámom. Taký štíhly, usmievavý pohoďák zo sedemdesiatich rokov. Slušný a mlčanlivý. To sa cení. Keby bol Brit (a to by mohol), určite by sa volal John. Jednoducho vyzerá ako John, to je úplne jasné, keď sa na neho človek zahľadí. Nie je treba presvedčivejších argumentov. S Johnom to bude pohodová cesta bez zbytočných rečí, prečo a kam cestujeme. Nemám rada tzv. vlakových komunikátorov, ktorí berú kupé ako miesto, kde sa musia za každú cenu vyrozprávať. Zlatý John.  

Tesne pred odpískaním vlaku našu tichú spoločnosť obohatí upachtená slečna s veľkým balíkom. Mladá blondínka. O odhad veku sa v tomto prípade radšej ani nepokúsim. Radšej ju zaradím do širšej kategórie vysokoškolákov. Pri pohľade na ňu ma nenapadne ani žiadne príhodné meno... S prívetivým pozdravom usadá a lapá po dychu. Vyrážame. Po pár minútach nás chrapľavým reprodukovaným hlasom víta vlaková čata a informuje o trase vlaku. Pardubice, Česká Třebová, Brno.

„Čo, čože? Prepáčte, tento vlak nezastavuje v Kolíne?“ znie jej zúfalý výkrik do umelo osvetleného kupé vo večernej tme.  A chrlí zo seba prúd krátkych rozkazovaco-opytovacích viet, pričom priamo úmerne ku gradácii hlasu sa jej rozširujú zreničky. „To snáď nie je možné,“ pokračuje. „Na informačnej tabuli bola predsa ako prvá zastávka uvedená Kolín! To je určite nejaký omyl!“

Za moje strohé znalosti o zástavkách tohto vlaku by som ruku do ohňa nedala, ale nezostávalo mi viac ako súhlasiť s vlakovou čatou. John sa natiahol po malú brožúrku, informujúcu cestujúcich o trase vlaku, zastávkach, prípojoch a bohužiaľ potvrdil pravdu, ktorá bola nám dvom s Johnom jasná. V Kolíne tento vlak nezastavuje a nikdy nezastavoval.

 „Ráno som išiel presne týmto vlakom z Brna a naozaj v Kolíne nestál,“ doplní s náznakom úsmevu a trocha ospravedlňujúcim tónom John.

Vysokoškoláčka sa nevzdáva a zasväcuje nás do jej cestovného plánu. Zbohom pokojná cesta. Odkladám knihu, prehltnem posledné sústo sušienky a so záujmom počúvam ako sa táto nemilá situácia ďalej vyvinie. John vyzerá na to, že by bez problémov v Kolíne zatiahol záchrannú brzdu, prosto že by to bola malá revolta v jeho búrlivom živote britského hipisáka...

„Viete, ja v Kolíne musím vystúpiť! Potrebujem stihnúť autobus do ... hornej dolnej. Inak sa tam dnes už nedostanem a naši, Bože, naši, tí  sa budú o mňa báť.“

Vidno na nej strach a neistotu pred blížiacou sa nocou. Vyhliadka prázdnej studenej vlakovej stanice, ktorej kolorit dopĺňa pár miestnych bezdomovcov rozhodne neznie lákavo a tak s ňou súcitím. Naivne jej radím zájsť za sprievodcom a obmäkčiť jeho železničiarske srdce krásnym úsmevom mladej blondínky, aby vlak mimoriadne zastavili, keďže chyba by mala byť na ich strane a nesprávne informovali cestujúcich o zastávkach vlaku. Vydáva sa hľadať sprievodcu a my s Johnom si vymieňame strohé nič nehovoriace úsmevy.

...

„Myslíte si, že je možné mimoriadne zastaviť vlak? Samozrejme, že je, ale všetko má svoju cenu. Hádajte koľko, koľko chcú za to pribrzdenie a dve sekundy, kým z neho vyskočím?“ Nečakajúc na našu odpoveď vyhŕkne akonáhle vstúpi do kupé: „1000cku!“

„Fíha, české dráhy pritvrdili,“ so stoickým kľudom poznamená John.

Pripojím sa k jej rozhorčovaniu nad nehoráznou sumou a vysokoškoláčka nám predkladá náhradný plán. Síce sa zdá, že peniaze pre ňu v živote nehrajú veľkú rolu, odmieta zaplatiť takú horibilnú sumu a podriaďuje sa osudu, ktorý jej sprievodca vytlačil na papier. Zvezie sa do Pardubíc, kde chytí rýchlik naspäť do Kolína a zázrakom by mala stihnúť posledný autobus do jej vytúženej dediny. Znie to rozumne. Síce sa prevezie, doplatí cestu, ale hrozba prebdenej noci na opustenej železničnej stanici by mala byť minulosťou.

Míňame Kolín. John aj záchranná brzda sú na svojom mieste.

A jej smutný pohľad zostáva prilepený na okne.

„Viete, naozaj tam svietila stanica Kolín!“ odpovie s povzdychom a ja patrične prikyvujem.

Ticho večerného kupé naruší raz za čas jej oznamovacia veta. Už bez zbytočných emócií, zmierená so situáciou. Dušuje sa, že nabudúce sa utvrdí, či naozaj daný vlak v danej stanici stojí...

„Čína, čože?! Ako je to možné, že ten balík poslali z Číny?“ Ďalší jej emočný poryv v tichom kupé.

S Johnom nechápavo pozrieme na seba a potom spoločne na vysokoškoláčku.

Vysvetľujúco pokračuje: „Tú bundu som si objednala cez internet. Je to značková americká lyžiarska bunda! Ako je možné, že ju posielajú z Číny?“ Menšia pauza a ďalšia pomaličky slabikovaná otázka, ako keby jej tajomstvo výroby jej jedinečnej bundy dochádzalo. „To si myslíte, že oni ju tam naozaj vyrobili?“ Povzdych. „Veď je made in USA a má vyšité úplné autentické logo! Tu sa už nedá veriť nikomu! Prečo teda klamú?“

„Rád používam protiotázky,“ pokojne odpovedá John, „kto v dnešnej dobe neklame?“

Ticho.

„Tak, hm, ja, no ja sa snažím neklamať,“ neisto reaguje vysokoškoláčka. „Ale myslíte si, že je to naozaj možné?“

„Pozrite, dnes je možné všetko. Pracujem v reklamnej spoločnosti a poviem Vám, že pre mňa vôbec nie je problém potlačiť akýkoľvek výrobok, akýmkoľvek logom, tak aby bola jeho vierohodnosť stopercentná! A tak je place of origin, ... pomôžte mi ako je to v češtine, ach áno krajina pôvodu, každého jedného výrobku menšou záhadou.“

Aha ho! Tušenie nesklamalo, odhalila som ho. Jasný John!

„Ach áno, asi máte pravdu. Ale nie je to strašné?! Minule som si v Tescu kúpila tričko, 100% bavlna a potom som čítala článok, že klamú a že v skutočnosti sú to rôzne prímesi, len nie 100% bavlna. Odvtedy tam nenakupujem!“

„A to tričko Vám prišlo nekvalitné, zle ste sa v ňom cítili?“

„Ach, to nie. To človek nezbadá. Ide o princíp! Klamú. Och už sa musím obliecť, čochvíľa sú tu Pardubice.“

Oblečie si krátku značkovú športovú bundu, do ruky zoberie balík a lúči sa s nami.

„Šťastnú cestu domov. Dobre dorazte!“ reagujeme obaja s Johnom akoby synchronizovane a zbytok cesty poctivo mlčíme.

30.3.2012