bratislava...

Ak prvých pár chvíľ napovie cudzincovi o charaktere neznámej krajiny, na ktorú práve položil svoju túlavú nohu, začínam sa báť o existenciu akéhokoľvek turistického ruchu v našom hlavnom meste. Naozaj. To, čo som zažila v jeden piatkový večer, krátko potom ako som vystúpila v Bratislave na hlavnej stanici, nestálo za veľa. Súhra zlého počasia, chaosu a divných ľudí zanechala vo mne neblahý dojem.

Vystúpila som na našej skvostnej vlakovej stanici do rozkošného počasia. Irónia je viac než na mieste. Do tváre mi zadul ostrý severák spolu s ľadovou spŕškou krúpou, snehových vločiek a dažďa. I vo večernej tme bolo vidno ako oblohu križovali tmavé mračná.

„Uf, vynikajúce,“ povzdychla som si, „rýchle prebehnúť staničnou halou, ešte rýchlejšie k trolejbusu a už aby som bola na autobusovej stanici. V teplom a suchom autobuse, smerujúcom tam do dnešného cieľa cesty. Domov.“

Kto už mal česť s hlavnou železničnou stanicou v Bratislave vie, že čím rýchlejšie ňou prebehne, tým lepšie. Vzorová ukážka ako plne znemožniť verejné priestranstvo v celej jeho kráse je tým najmenším zlom. Socialistická snaha o modernizáciu historickej budovy neskončila šťastnou realizáciou. A posledný pokus mestských mocipánov oblepiť tú ošumelú stavbu fotkami a bilbordmi v čase majstrovstiev bol malou náplasťou na veľké rany. Postery vybledli spolu so spomienkami na túto akciu. Jej kolorit však výrazne dotvára neuveriteľná zmes ľudí, od tých najbiednejších po tých najotravnejších, a to často vo vzájomnej kombinácii. Dosť odstrašujúci moment, kedy sa cudzinec rozhoduje, či sa radšej neotočí na opätku a nedobehne rozbiehajúci sa vlak, z ktorého práve vystúpil, nech už smeruje kdekoľvek.

Poučená predchádzajúcimi skúsenosťami som doslova preletela halou. Periférne som si všimla istého pána. Malý vzrast, silný hlas. Výrazne a nepríjemne dotváral zvukovú kulisu staničného ruchu. Neviem, či sa mu stala krivda, alebo niekomu nadával bezdôvodne. Viac pozornosti som mu nevenovala, keďže som sa snažila stihnúť trolejbus. A ten mi aj napriek nezlomnej snahe ušiel pred nosom. To znamenalo čakať 15 minút v tom šialenom počasí.

Skrehnutými prstami som začala dolovať posledné centy z peňaženky a vhadzovať ich do automatu na lístky. Až keď som ich tam pracne nahádzala, všimla som si blikajúce svetielko. To signalizovalo, že automat peniaze nevydáva. A ja som samozrejme presnú sumu nemala. Našťastie drobné preleteli automatom bez ujmy a vrátili sa ku mne. Rovnaké šťastie však už nemal pán po mne. No napriek tomu si nemusel svoju nervovo labilnú povahu vybiť na nevinnom automate. Takmer ho úplne znefunkčnil. Doslova. S povzdychom som išla hľadať ďalší automat.

Na zastávke sa premieľalo neskutočne veľa ľudí. Prichádzali a odchádzali autobusy a trolejbusy. Predháňali sa taxíky. Tlačili sa osobné autá. Málo priestoru pre uspokojenie všetkých. Zaregistrovala som veľký strieborný jeep, ktorý trúbiac prechádzal okolo.  Konečne som našla funkčný automat. Pokým som čakala, kým mi z neho vypadne lístok a pár zvyšných centov oslovil ma neznámy muž.

„Paňulka, kúpte Nota bene!“ znel jeho priškrtený rozkazovací tón hlasu.  V ruke držal pokrčený výtlačok novín.

Okolo prefrčal opäť ten istý trúbiaci jeep. Alebo sa mi to iba zdalo?!

„Prepáčte, nemám toľko peňazí a ešte dnes sa musím nejako dostať domov,“ znela moja chabá odpoveď.

Niečo si zamrmlal popod nos. A išiel hľadať šťastie ďalej. Všimla som si, že nemal žiaden identifikačný preukaz pouličného predajcu. Zrejme sa nejakým spôsobom dostal k jednému výtlačku a snažil sa ho dosť nešťastným spôsobom vnucovať ľuďom. Prišlo mi ho ľúto. Ľudia sa od neho odvracali. Niektorí nemali ani toľko slušnosti odpovedať mu. Znenazdania sa začal nepríjemne osopovať na jednu pani a vzápätí už nadával na plné hrdlo všetkým. Silný hlas, malý vzrast. Bol to ten istý pán, a zrejme to isté rodeo, ktoré sa odohrávalo v staničnej hale. Jeho vulgarizmy prehlušil iba ten idiotský klaksón veľkého strieborného jeepa. Nezdalo sa mi to. Moja ľútosť sa razom stratila.

„Toto je ako jeden zlý sen! Nejaký pán dôležitý si tu robí kolečká a cielene irituje ľudí trúbením? O čo mu ide? Ďalší neváha rozbiť automat! Iný urážať! A všetci na to prihliadajú bez zbytočných emócií. Normálne?“ prelietavali mi hlavou otázky jedna za druhou. Ich sled náhle ukončil príchod rútiaceho sa trolejbusu.

„Trolejbus č. 210! Konečne!“  vnútorne som sa zaradovala. Hoci predčasne.


         Nastúpila som. Bol to ten typ verejného dopraveného prostriedku, ktorý už mal dávno okupovať šrotovisko a nie ulice hlavného mesta. Dvere sa so silným buchotom zavreli skôr ako stihli všetci nastúpiť. V tých posledných zostalo uväznené asi trojročné dievčatko. Po naliehavom kriku cestujúcich, predovšetkým zrejme matky dievčatka, sa dvere asi na sekundu otvorili. Stačilo to akurát na to, aby žena silným ťahom vtiahla svoju dcéru dovnútra. Dvere opäť prudko zarachotili. A trolejbus sa vydal na svoju neskrotnú cestu. Vyzeralo to tak, že mala byť jeho poslednou. Posledná cesta schátraného trolejbusu, posledná cesta šialeného vodiča. Hádzalo nami zo strany na stranu, od zastávky k zastávke. Padali kufre, ruksaky, cestujúci. Od východzieho bodu po konečnú na autobusovej stanici mu to trvalo necelých 10 minút. Časový rekord. Nebol však jediný. Myslím, že ho zlomil aj v počte naštvaných a zelených cestujúcich.

             Neuveriteľné. Ďalších pár metrov, ktoré ma delili od autobusu, som prežila bez akejkoľvek ujmy. Nasadla som na ten správny autobus a za stálej nepriazne počasia nechala Bratislavu za sebou. Ten večer sa už na ceste nič zarážajúce neudialo.

Človeka rozladí pár minút neblahých náhod na privítanie. Nemalo by to ale viesť k  predčasnému ukončeniu započatej návštevy. Bratislava má čo ponúknuť a ukázať. Ja osobne ju mám úprimne rada, a to i navzdory takýmto nemilým situáciám. Celkom prirodzene niektoré miesta viac a niektoré menej. Rada sa vraciam na tie príjemné a milé a s ešte väčšou radosťou obchádzam tie odstrašujúce. Prečo sa vzdať prechádzok po malebných uličkách starého mesta, v parkoch a na nábreží Dunaja?  Prečo si neposedieť pri Rolandovej fontáne, v dóme sv. Martina alebo na Hviezdoslavovom námestí pred budovou Národného divadla? O všetko to a mnoho iného prísť len pre neschopnosť poľudštiť verejné priestranstvá našich hlavných staníc a  naše pokrivené charaktery?

Nie. Na začiatok zaťať zuby a prebehnúť! Čaká vás krajšia Bratislava.

K_23.4.2012