štvrtok, 17. januára 2013

Crna Gora, godina 2011



10.8.2011, 14.30,  maďarsko - srbské pohraničie, hraničný prechod Subotica (SRB)

      "Vstávať 4.30 uprostred leta je neľudské, " vzdychám celá polámaná. Popoludňajšie augustové slnko sa lenivo opiera o okná vlaku. Vlečieme sa. A za oknom kukurica. Nedozerné lány. Všade kukurica. Cesta Maďarskom vie byť niekedy naozaj neskutočne strhujúca, takže podchvíľou zaspávam. V tejto monotónnej krajine, kde hranice znamenajú veľa, ale v skutočnosti nič, ma málo čo preberie z letargie. Nepodarilo sa to ani colníkom, až. "Čo to pre pána Jána je?" slabikujem a rozlepujem postupne jedno i druhé oko. "Skládka," akoby mimochodom  a bez akéhokoľvek vzrušenia podotkne pán Ján, ktorý sedí oproti mne. Samozrejme, túto trasu absolvoval párkrát a snaží sa mi naznačiť, že jeho tu nič neprekvapí. Rutinná cesta, ostrieľaného cestovateľa. "Obrovská skládka!" dodám. Týči sa hrdo za Suboticou, len pár metrov od obydlí, hneď vedľa železničnej trate. A na jej vrcholku je rozprestretý dúhovo farebný slnečník! Snívam? Chýba tam už iba ceduľka, Welcome to Serbia. "Dúfam, že je to dobré znamenie našej cesty za čiernohorskými plážami, " podotknem s väčšou obavou v hlase ako by sa patrilo. 

10.8.2011, 18.00 - noc,  Belehrad (SRB)

   "Belehrad, konečne! Vystupovať, trocha sa rozhýbať, dokúpiť jedlo a šup na nočný vlak," pomyslím si. "Alebo," napadne mi, keď vidím blížiť sa sklesnutého p. Jána," že by to nebolo taká jednoduché?!"
       "Lôžko do Baru je beznádejne vypredané. Hm, dokonca i miesta na sedenie," vzdychne si po dlhom, väčšinou pantomimickom rozhovore s pani pri okienku.
      "Zvláštne, však pán Ján? Stred sezóny, prudké leto. Kto by už chcel ísť v tomto období nočným vlakom z Belehradu priamo na pláže v Čiernej Hore, a to relatívne pohodlne počas noci? Haló, minimálne celý Balkán!!!" neudržala som svoje emócie na margo mojich apelov rezervovať lístky dopredu.
      Volíme plán B. Akože prezieravo, ale skôr z čírej nevyhnutnosti, kupujeme lístky na ďalší deň. Stmieva sa a ochladzuje. Cieľ, hostel. Na dohľad od stanice je jeden. Nad dverami visí na krivo ceduľa, "SD. Svety Dorde". Jeho vonkajší vzhľad silno pripomína to, na čo som bola zvyknutá v Sýrii. Dvor plný odpadkov vrátane chladničiek, sutina zo stavby, labilné schodisko. No, neodradilo nás to! Malo by? Ale vtedy človek veľmi nepremýšľa. Keď uťahaný vidí akékoľvek útočisko, je rozhodnuté. Svätý Dorde, ochraňuj nás. Za dverami sa otvoril farebný a živý hostelový svet a dve voľné postele za 10 euro k tomu. Zložili sme sa v izbe pre šiestich a vyrážame von, smer nočný Belehrad, aspoň na chvíľku. Pulzujúce mesto na sútoku Sávy a Dunaja je príjemným spestrením. Prekľučkujeme nábrežie, majestátnu pevnosť a cez obchodnú triedu späť do hostela. Zaspávam takmer za pochodu a popri tom sa nenormálne teším do postele. Omyl! Hrozby hostela Sv. Dorde sa vynárajú predovšetkým za tmy ako sme hneď v zápätí zistili. Na plafóne je milión krvilačných komárov; na posteli utekajúci pomerne veľký druh hmyzu, ktorý snáď nie je plošticou; na verande grupa veselých cestovateľov a na vedľajšej posteli chrápajúci Poliak! Hmyz sme zabili (prosím, nech ich nie je viac), na komáre použili odpudzovač, len Poliaka a popíjajúcu skupinku sa nepodarilo umlčať. A ešte tá atypická zima. Spím v mikine, teda pokúšam sa o to dýchajúc do taktov chrápajúceho Poliaka.

11.8.2011,  Belehrad (SRB) - Sutomore (MNE)

     "Ó, čerstvé voňavé koláče, jogurty a k tomu čierny čaj," rozplývam sa nad nečakanými raňajkami a chmáry po prebdetej noci sa takmer rozplývajú. Malá náplasť na veľkú ranu, ale potešila som sa a nabrala aspoň trocha energie do nového dňa. Podvedome cítim, že to budem potrebovať. Smer, vlaková stanica. Chvála Pánu Bohu, že máme kúpené miestenky, pretože vlak je plný po strop. 10.10 vyrážame na najkrajšiu trať Európy ako p. Ján nezabudne vždy titulovať túto pýchu hlavne čiernohorského úseku trate. Vlak je na danú zemepisnú šírku úplne luxusný, čistý, klimatizovaný. Čo by sme za taký dali na Slovensku? Do kupé usadne typická Balkánka, staršia pani, tmavá, rokmi a prácou zničená, so širokým úsmevom a poriadne prefajčeným hlasom. Cestuje s malým dievčatkom, asi vnučkou. Spolu kývajú ďalším asi tridsiatim ôsmim usmievavým členom rodiny, ktorý na peróne nervózne prestupkujú a pofajčievajú. Pribudne ešte mimoriadne vysoký štíhly pán s ešte vyšším synom a obrovským kufrom. Vyrážame, teda pomaly sa šuchtáme okolo celého Belehradu. P o m a l y . . . Za hodinu konečne máme Belehrad za chrbtom.  "Ja sam što sladoled," striasa sa zimou teplomilná balkánska babka. A ja len súcitne prikyvujem. Naozaj, klíma beží na plné obrátky. Nasadzujem zimný overal spolu s ponožkami. Driememe, jeme, spíme, jeme, kocháme sa krajinou, mrzneme, čítame, spíme a pri malej exkurzii do jedálenského vozňa zisťujeme, kde to žije!
 Na Balkáne sa fajčí všade a za každých okolností a  samozrejme fajčia všetci bez rozdielov. Aj vo vlaku a hlavne v jedálenskom vozni. Je tu plno, okná pootvárané rovnako ako fľaše od piva a všetci bláznivo diskutujú a fajčia. Užívam si tento sociálny exkurz do balkánskych duší a popíjam tú najčernejšiu kávu.


 
Kopce a výhľady začínajú niekde na pomedzí s Bosnou a Hercegovinou. Meškáme asi 2 hodiny a na hranici s Čiernou Horou, po tom ako nás odstavili na pasovú kontrolu vlaku, meškanie ešte zvyšujeme. Ale absolútne nikoho to nepoburuje, nik sa nesťažuje. Cestujúci vychádzajú z vlaku, sadajú si na koľajnice a pofajčievajú. Slnko zapadá, prosto večerná idylka. Vlak sa opäť pohýňa, až keď slnko definitívne zapadlo za hory. Trocha irónia našej vlakovej odysei, pretože tým najospevovanejším úsekom trate pôjdeme po tme, ach. Ale, ešte že svieti mesiac. Prechádzame celým vlakom a hľadáme neklimatizovaný vagón, kde by sa dali otvoriť okná. Nachádzame ho úplne na konci a to i s početnou skupinkou mladých českých turistov. Všetky okná i ústa otvorené, hlavy vystrčené a oči vytreštené úžasom. Má to atmosféru i v noci. Vlak klesá z hôr, doslova uháňa. A my kričíme nadšením do kaňonov rieky Tary. Prechádzame hlavným mestom, Podgoricou, matne rozoznávame Skadarské jazero a po 12 hodinách vystupujeme na pobreží. Dobro došli, Sutomore!



streda, 30. mája 2012

jaskynná...


Mal to byť dar k životnému medzníku, k 33. narodeninám. Vek viac než symbolického charakteru si pýtal originalitu. Oslávenec sa ho i napriek dobrodružnému životu búrliváka dožil v zdraví a šťastí. Bol, je a určite navždy bude milovníkom prírody. Hoci len veľmi zriedka si ju vychutnáva romanticky vyvalený niekde na lúke, obhrýzajúc stonky kvetov. Nie. Jeho človek buď nájde zaveseného na skale, alebo zazrie  ako v diaľke  preskakuje štíty v sandálkach. Je to ten typ ukážkového, mýtmi opradeného, českého turistu s veľkým ruksakom na chrbte a mapou v rukách. Ten, čo si užíva rannú očistu v zamrznutej riave, alebo v zime po tom, čo zhodí snežnice, rád bivakuje v snehových závejoch. A že neprávom vznikajú vtipy o českých turistoch, ktorí neváhajú stanovať v lavínových žľaboch a zvyšujú tak smutné štatistiky Vysokých Tatier. A keď sa predsa len raz za čas nasýti pozemských radostí, zlezie pod zem. Do príjemne tmavých a vlhkých priestorov neprebádaných jaskýň. Iba tak s čelovkou a odvahou.
A práve na tieto jeho speleologické chúťky som si spomenula, keď kamarátka hľadala dvoch ľudí do jaskyne v Moravskom krase. Do podzemného systému s názvom „Rudické propadání“. A originálny darček zážitkového charakteru bol na svete. Keďže išlo o dve voľné miesta, neprezieravo som súhlasila i ja. Celé to vyzeralo ako vynikajúci nápad. Nás 10-člennú neskúsenú skupinku (samozrejme s výnimkou oslávenca) vybavia čelovkami i gumákmi a predovšetkým skutočným pánom speleológom, ktorý nám bude sprievodcom a vodcom. Už žiadna nudná jaskynná prehliadka s mladou recitujúcou slečnou, ktorej ťahá na osemnásť. Už žiadne vybetónované chodníky a umelé osvetlenie. Žiadne priblblé povesti a naučené triky ako zabaviť návštevníkov. Čakal nás čarovný surový jaskynný komplex. Aspoň takto naivne som si to predstavovala.

Bola to nádherná, slnečná marcová sobota. Vo vzduchu bolo cítiť prísľub jari.
Dorazili sme k základni jaskyniarov. Uvítal nás smrad spotených tiel a dvaja páni v rokoch. Už základný výklad nad mapou podzemia mnou mierne zakolísal. Páni sršali vtipnými termínmi ako „chodba vzdychov“ a popri tom zadávali základné inštrukcie ako sa správne vystrojiť. Celé to úvodné intro zakončili chlácholivými slovami, že oni sú zároveň aj profesionálni záchranári. Keby dačo, za každú cenu nás odtiaľ vytiahnu.
 „Snáď nejaký podivný druh ironického jaskynného humoru“, pomyslela som si a neobratne sa začala navliekať do špinavého overalu.
Samozrejme, že detské veľkosti nedržali ani nič v zmysle súčasného číslovania XS, takže som v tom bola doslova utopená. Posťahovala som sa opaskom a celá nešťastná hľadala vhodné gumáky. I tie najmenšie mi ako tak sedeli až vtedy, keď som si navliekla kompletné zásoby hrubých ponožiek. Boli to klasické rybárske gumáky, siahajúce až po pás. Tento fakt som nevedela v danej chvíli patrične doceniť.  Ešte prilba s baterkou, ktorá mi neustále padala do strany a mohli sme vyraziť.
Posledná hromadná fotka na svetle božom plná úsmevov a stratili sme sa v tme za plechovými dverami.
Zliezli sme prvý železný rebrík. Nenáročný.
„Ako sa cítite?“ zneli slová nášho sprievodcu, životom a adrenalínom ošľahaného päťdesiatnika. Jemne sa pousmial a pokračoval: „V takomto duchu budeme postupovať ďalej. Ak sa niekto na to necíti, môže sa vrátiť!“
Znelo to presvedčivo. Rada by som mu uverila, ale zmiatol ma jeho úsmev spoza hustej tmavej brady a tak som sa do jaskynného ticha ozvala.
„ Mierne sa mi roztriasli nohy,“ začala som s úsmevom v hlase a pokračovala, „ale keď vravíte, že to bude i ďalej v podobných tendenciách, to zvládnem,“ presviedčala som jeho, seba i celú skupinu.
Neodpovedal, len nasadil úsmev číslo 2, od ucha k uchu. A ja som mu opäť naivne naletela. Keby som čo i len tušila, že hneď v zapätí budem zliezať železný rebrík v najväčšej priepasti ČR (hlbokej 153m), dlhý a kolmý ako tá najkolmejšia kolmica, a to bez akéhokoľvek istenia, hlúpo sa nepýtam a čo najrýchlejšie vykopnem tie plechové dvere.
A tak som namiesto toho ticho a sústredene zostupovala a držala sa chladného mokrého rebríka ako kliešť. Mám pomerne bohatú fantáziu, takže hneď sa mi vynárali obrazy ako sa zošmyknem a strhnem lavínu tiel do bezodnej čiernej jamy, alebo ako sa pomaly uvoľňujú skorodované nity celej konštrukcie. Skvelé, už by som nemala toľko čítať Poove poviedky.
Na dne nás čakali divoké vody Jedovnického potoka, ale nikde žiadne mostíky, iba laná. Samozrejme, že v skupine vládlo prevažne vzrušené nadšenie a oslávenec sa cítil vo svojom živle. Neustále dokázal klásť odborné otázky a každej ďalšej prekážky sa chopil s obrovským entuziazmom. To ja som tuhla hrôzou zas a znovu a ešte niekoľkokrát. Vôbec neviem ako, ale úplne som si zabudla užívať krásy tohto 12 km dlhého podzemného systému jaskýň.
Začala som sa tešiť maličkostiam ako napríklad kvapkajúcej vode zo stalaktitov pri plnej dehydratácii; mojim obrovským neskutočne vysokým čižmám, vďaka ktorým som zostávala prekvapujúco v suchu; pomocnej ruke, keď som  nehybne zostala zaseknutá nad ďalšou priepasťou, atď.
Pán sprievodca vedel vždy trefne položiť absurdné otázky. Tá pred vstupom do chodby, v ktorej si človek nemohol ani kvoknúť pre jej miniatúrne rozmery, bola najlepšia.
„Trpí niekto z vás chorobnou klaustrofóbiou?!“
„Hm, to zistím, až vtedy keď tam vleziem,“ rýchlo som zareagovala a ešte rýchlejšie pokračovala, „a čo ak si niekde v strede tej strašnej chodby uvedomím, že to nezvládam a pochytí ma panika! Čo urobíme potom?!“
„Dáte mi signál a všetci sa vrátime!“ odpovedal bez emócií. Ďalej sa už zbytočne nezdržiaval a vyrazil na čelo hadej jednotky.
„Chlácholivé, ale nerealizovateľné odpovede, to je celý on, pán dokonalý speleológ,“ šomrala som si popod nos celou tou nekonečnou chodbou. Skúšala som sa plaziť po bruchu i po zadku a snažila sa predstavovať si ako by ma asi zachraňoval z tej debilnej chodby, keby som sa tam zacvikla. Nijako, to bolo úplne jasné.
„Bože, nech už pred sebou nevidím čísi zadok, ale koniec a môžem sa slobodne narovnať v celej svojej malej výške,“ priala som si stále urputnejšie.
Vykúpenie prišlo. Alebo presnejšie povedané, vystriedala ho iba iná forma utrpenia. Neustále zlaňovanie, brodenie sa v potoku pri 4 stupňovej vode, pre oživenie opäť pár rebríkov až sme sa ocitli v cieľovej sieni.
„Ďalej sa dá pokračovať iba pod vodou, s pár centimetrami voľného priestoru pre neodkladné nadýchnutie,“ s neodškriepiteľnou eufóriu v hlase poznamenal náš dokonalý vodca. Pokračoval v rozprávaní o ich objaviteľských expedíciách z čoho sa mi točila hlava a spýtal sa, či si chceme vychutnať absolútnu tmu.
„Nie, nechceme!“ zvolal som za všetkých. Neznášam absolútnu tmu. Vtedy si myslím, že nič neexistuje. Divný pocit.
Ach, opäť ma prehlasovali a tak som bola prinútená zhasnúť aj moju baterku a „užiť“ si to.
Horšie ako čierno čierna tma ma čakala nasledovná zdrvujúca poznámka: 
„Keďže ďalej sa teoreticky ísť nedá a nad nami je stále pekným 150 metrov masívu, jediná cesta na povrch je tá istá, ktorou sme sem prišli!“
Naprázdno som hrôzou otvorila ústa, zvesila plecia a poddala sa osudu, zbytočne nekomentujúc moje súčasné fyzicko-psychické rozpoloženie.  
Cesta späť ubiehala prekvapujúco rýchlo. Nebojácny právnik precenil svoje limity a pekne sa okúpal v ľadovom podzemnom potoku. Holky, ktoré mali dlhšie nohy ako čižmy si veselo čvachtali pri každom kroku. Ale nič vážnejšie sa nestalo a po pár hodinách sa otvorili vytúžené dvere do bežného sveta, kde svieti slnko a netreba zdolávať nezmyselné prekážky.
Rýchlo som zhodila prilbu, do pol pása vyzliekla overal a celá spotená sa vyvalila na mäkkú a voňavú zem. Zhlboka som dýchala. A dýchala i vtedy, keď som z diaľky začula ďalšiu skvostnú otázku. 
„Kto by si to chcel zopakovať?“
Netreba zdôrazňovať, že pár nadšencov sa tam našlo, ani to, že medzi nich by som nepatrila ani za všetky peniaze sveta.

Musím však priznať, že po pár hodinách sa okrem pocitu neskutočnej telesnej vyčerpanosti a svalovice, dostavil i neočakávaný pocit hrdosti. Ja slabá žena bez svalov a odvahy som to zvládla. Hoci nabudúce už určite nebudem priamym aktérom mojich darčekových výmyslov.

A pre tých, ktorých som neodradila a ktorí by o podzemný adrenalín predsa len stáli, ešte kontaktný link:
http://www.speleorudice.cz/Speleorudice3.html


utorok, 24. apríla 2012

bratislava...


Ak prvých pár chvíľ napovie cudzincovi o charaktere neznámej krajiny, na ktorú práve položil svoju túlavú nohu, začínam sa báť o existenciu akéhokoľvek turistického ruchu v našom hlavnom meste. Naozaj. To, čo som zažila v jeden piatkový večer, krátko potom ako som vystúpila v Bratislave na hlavnej stanici, nestálo za veľa. Súhra zlého počasia, chaosu a divných ľudí zanechala vo mne neblahý dojem.

Vystúpila som na našej skvostnej vlakovej stanici do rozkošného počasia. Irónia je viac než na mieste. Do tváre mi zadul ostrý severák spolu s ľadovou spŕškou krúpou, snehových vločiek a dažďa. I vo večernej tme bolo vidno ako oblohu križovali tmavé mračná.

„Uf, vynikajúce,“ povzdychla som si, „rýchle prebehnúť staničnou halou, ešte rýchlejšie k trolejbusu a už aby som bola na autobusovej stanici. V teplom a suchom autobuse, smerujúcom tam do dnešného cieľa cesty. Domov.“

Kto už mal česť s hlavnou železničnou stanicou v Bratislave vie, že čím rýchlejšie ňou prebehne, tým lepšie. Vzorová ukážka ako plne znemožniť verejné priestranstvo v celej jeho kráse je tým najmenším zlom. Socialistická snaha o modernizáciu historickej budovy neskončila šťastnou realizáciou. A posledný pokus mestských mocipánov oblepiť tú ošumelú stavbu fotkami a bilbordmi v čase majstrovstiev bol malou náplasťou na veľké rany. Postery vybledli spolu so spomienkami na túto akciu. Jej kolorit však výrazne dotvára neuveriteľná zmes ľudí, od tých najbiednejších po tých najotravnejších, a to často vo vzájomnej kombinácii. Dosť odstrašujúci moment, kedy sa cudzinec rozhoduje, či sa radšej neotočí na opätku a nedobehne rozbiehajúci sa vlak, z ktorého práve vystúpil, nech už smeruje kdekoľvek.

Poučená predchádzajúcimi skúsenosťami som doslova preletela halou. Periférne som si všimla istého pána. Malý vzrast, silný hlas. Výrazne a nepríjemne dotváral zvukovú kulisu staničného ruchu. Neviem, či sa mu stala krivda, alebo niekomu nadával bezdôvodne. Viac pozornosti som mu nevenovala, keďže som sa snažila stihnúť trolejbus. A ten mi aj napriek nezlomnej snahe ušiel pred nosom. To znamenalo čakať 15 minút v tom šialenom počasí.

Skrehnutými prstami som začala dolovať posledné centy z peňaženky a vhadzovať ich do automatu na lístky. Až keď som ich tam pracne nahádzala, všimla som si blikajúce svetielko. To signalizovalo, že automat peniaze nevydáva. A ja som samozrejme presnú sumu nemala. Našťastie drobné preleteli automatom bez ujmy a vrátili sa ku mne. Rovnaké šťastie však už nemal pán po mne. No napriek tomu si nemusel svoju nervovo labilnú povahu vybiť na nevinnom automate. Takmer ho úplne znefunkčnil. Doslova. S povzdychom som išla hľadať ďalší automat.

Na zastávke sa premieľalo neskutočne veľa ľudí. Prichádzali a odchádzali autobusy a trolejbusy. Predháňali sa taxíky. Tlačili sa osobné autá. Málo priestoru pre uspokojenie všetkých. Zaregistrovala som veľký strieborný jeep, ktorý trúbiac prechádzal okolo.  Konečne som našla funkčný automat. Pokým som čakala, kým mi z neho vypadne lístok a pár zvyšných centov oslovil ma neznámy muž.

„Paňulka, kúpte Nota bene!“ znel jeho priškrtený rozkazovací tón hlasu.  V ruke držal pokrčený výtlačok novín.
Okolo prefrčal opäť ten istý trúbiaci jeep. Alebo sa mi to iba zdalo?!
„Prepáčte, nemám toľko peňazí a ešte dnes sa musím nejako dostať domov,“ znela moja chabá odpoveď.
Niečo si zamrmlal popod nos. A išiel hľadať šťastie ďalej. Všimla som si, že nemal žiaden identifikačný preukaz pouličného predajcu. Zrejme sa nejakým spôsobom dostal k jednému výtlačku a snažil sa ho dosť nešťastným spôsobom vnucovať ľuďom. Prišlo mi ho ľúto. Ľudia sa od neho odvracali. Niektorí nemali ani toľko slušnosti odpovedať mu. Znenazdania sa začal nepríjemne osopovať na jednu pani a vzápätí už nadával na plné hrdlo všetkým. Silný hlas, malý vzrast. Bol to ten istý pán, a zrejme to isté rodeo, ktoré sa odohrávalo v staničnej hale. Jeho vulgarizmy prehlušil iba ten idiotský klaksón veľkého strieborného jeepa. Nezdalo sa mi to. Moja ľútosť sa razom stratila.

„Toto je ako jeden zlý sen! Nejaký pán dôležitý si tu robí kolečká a cielene irituje ľudí trúbením? O čo mu ide? Ďalší neváha rozbiť automat! Iný urážať! A všetci na to prihliadajú bez zbytočných emócií. Normálne?“ prelietavali mi hlavou otázky jedna za druhou. Ich sled náhle ukončil príchod rútiaceho sa trolejbusu.

„Trolejbus č. 210! Konečne!“  vnútorne som sa zaradovala. Hoci predčasne.


         Nastúpila som. Bol to ten typ verejného dopraveného prostriedku, ktorý už mal dávno okupovať šrotovisko a nie ulice hlavného mesta. Dvere sa so silným buchotom zavreli skôr ako stihli všetci nastúpiť. V tých posledných zostalo uväznené asi trojročné dievčatko. Po naliehavom kriku cestujúcich, predovšetkým zrejme matky dievčatka, sa dvere asi na sekundu otvorili. Stačilo to akurát na to, aby žena silným ťahom vtiahla svoju dcéru dovnútra. Dvere opäť prudko zarachotili. A trolejbus sa vydal na svoju neskrotnú cestu. Vyzeralo to tak, že mala byť jeho poslednou. Posledná cesta schátraného trolejbusu, posledná cesta šialeného vodiča. Hádzalo nami zo strany na stranu, od zastávky k zastávke. Padali kufre, ruksaky, cestujúci. Od východzieho bodu po konečnú na autobusovej stanici mu to trvalo necelých 10 minút. Časový rekord. Nebol však jediný. Myslím, že ho zlomil aj v počte naštvaných a zelených cestujúcich.
             Neuveriteľné. Ďalších pár metrov, ktoré ma delili od autobusu, som prežila bez akejkoľvek ujmy. Nasadla som na ten správny autobus a za stálej nepriazne počasia nechala Bratislavu za sebou. Ten večer sa už na ceste nič zarážajúce neudialo.

Človeka rozladí pár minút neblahých náhod na privítanie. Nemalo by to ale viesť k  predčasnému ukončeniu započatej návštevy. Bratislava má čo ponúknuť a ukázať. Ja osobne ju mám úprimne rada, a to i navzdory takýmto nemilým situáciám. Celkom prirodzene niektoré miesta viac a niektoré menej. Rada sa vraciam na tie príjemné a milé a s ešte väčšou radosťou obchádzam tie odstrašujúce. Prečo sa vzdať prechádzok po malebných uličkách starého mesta, v parkoch a na nábreží Dunaja?  Prečo si neposedieť pri Rolandovej fontáne, v dóme sv. Martina alebo na Hviezdoslavovom námestí pred budovou Národného divadla? O všetko to a mnoho iného prísť len pre neschopnosť poľudštiť verejné priestranstvá našich hlavných staníc a  naše pokrivené charaktery?

Nie. Na začiatok zaťať zuby a prebehnúť! Čaká vás krajšia Bratislava.

K_23.4.2012

streda, 11. apríla 2012

vlaková ...

Darí sa mi dodržiavať istú periodicitu. Neodkladný deficit po ľudoch a miestach, ku ktorým si človek vytvorí vzťah počas troch rokov, sa ohlási približne po mesiaci. A tak opäť s radosťou meriam trasu Praha – Brno. Vlakom. Tento raz štvrtok večer. Nachádzam prázdne kupé. Obklopená dostatkom voľného priestoru, vhodnej literatúry a výborného jedla s vysokým podielom cukru sa pripravujem na ničím nerušenú 2,5 hodinovú cestu.
Po chvíľke moju dočasnú samotu hatí prvý prísediaci. Sympaťák, ktorému - odhadom človeka, ktorý nevie nikdy správne odhadnúť vek - pomaličky ťahá k štyridsiatke. Dlhé vlasy zopnuté do copu, okuliare s okrúhlym rámom. Taký štíhly, usmievavý pohoďák zo sedemdesiatich rokov. Slušný a mlčanlivý. To sa cení. Keby bol Brit (a to by mohol), určite by sa volal John. Jednoducho vyzerá ako John, to je úplne jasné, keď sa na neho človek zahľadí. Nie je treba presvedčivejších argumentov. S Johnom to bude pohodová cesta bez zbytočných rečí, prečo a kam cestujeme. Nemám rada tzv. vlakových komunikátorov, ktorí berú kupé ako miesto, kde sa musia za každú cenu vyrozprávať. Zlatý John.  
Tesne pred odpískaním vlaku našu tichú spoločnosť obohatí upachtená slečna s veľkým balíkom. Mladá blondínka. O odhad veku sa v tomto prípade radšej ani nepokúsim. Radšej ju zaradím do širšej kategórie vysokoškolákov. Pri pohľade na ňu ma nenapadne ani žiadne príhodné meno... S prívetivým pozdravom usadá a lapá po dychu. Vyrážame. Po pár minútach nás chrapľavým reprodukovaným hlasom víta vlaková čata a informuje o trase vlaku. Pardubice, Česká Třebová, Brno.
„Čo, čože? Prepáčte, tento vlak nezastavuje v Kolíne?“ znie jej zúfalý výkrik do umelo osvetleného kupé vo večernej tme.  A chrlí zo seba prúd krátkych rozkazovaco-opytovacích viet, pričom priamo úmerne ku gradácii hlasu sa jej rozširujú zreničky. „To snáď nie je možné,“ pokračuje. „Na informačnej tabuli bola predsa ako prvá zastávka uvedená Kolín! To je určite nejaký omyl!“
Za moje strohé znalosti o zástavkách tohto vlaku by som ruku do ohňa nedala, ale nezostávalo mi viac ako súhlasiť s vlakovou čatou. John sa natiahol po malú brožúrku, informujúcu cestujúcich o trase vlaku, zastávkach, prípojoch a bohužiaľ potvrdil pravdu, ktorá bola nám dvom s Johnom jasná. V Kolíne tento vlak nezastavuje a nikdy nezastavoval.
 „Ráno som išiel presne týmto vlakom z Brna a naozaj v Kolíne nestál,“ doplní s náznakom úsmevu a trocha ospravedlňujúcim tónom John.
Vysokoškoláčka sa nevzdáva a zasväcuje nás do jej cestovného plánu. Zbohom pokojná cesta. Odkladám knihu, prehltnem posledné sústo sušienky a so záujmom počúvam ako sa táto nemilá situácia ďalej vyvinie. John vyzerá na to, že by bez problémov v Kolíne zatiahol záchrannú brzdu, prosto že by to bola malá revolta v jeho búrlivom živote britského hipisáka...
„Viete, ja v Kolíne musím vystúpiť! Potrebujem stihnúť autobus do ... hornej dolnej. Inak sa tam dnes už nedostanem a naši, Bože, naši, tí  sa budú o mňa báť.“
Vidno na nej strach a neistotu pred blížiacou sa nocou. Vyhliadka prázdnej studenej vlakovej stanice, ktorej kolorit dopĺňa pár miestnych bezdomovcov rozhodne neznie lákavo a tak s ňou súcitím. Naivne jej radím zájsť za sprievodcom a obmäkčiť jeho železničiarske srdce krásnym úsmevom mladej blondínky, aby vlak mimoriadne zastavili, keďže chyba by mala byť na ich strane a nesprávne informovali cestujúcich o zastávkach vlaku. Vydáva sa hľadať sprievodcu a my s Johnom si vymieňame strohé nič nehovoriace úsmevy.
...
„Myslíte si, že je možné mimoriadne zastaviť vlak? Samozrejme, že je, ale všetko má svoju cenu. Hádajte koľko, koľko chcú za to pribrzdenie a dve sekundy, kým z neho vyskočím?“ Nečakajúc na našu odpoveď vyhŕkne akonáhle vstúpi do kupé: „1000cku!“
„Fíha, české dráhy pritvrdili,“ so stoickým kľudom poznamená John.
Pripojím sa k jej rozhorčovaniu nad nehoráznou sumou a vysokoškoláčka nám predkladá náhradný plán. Síce sa zdá, že peniaze pre ňu v živote nehrajú veľkú rolu, odmieta zaplatiť takú horibilnú sumu a podriaďuje sa osudu, ktorý jej sprievodca vytlačil na papier. Zvezie sa do Pardubíc, kde chytí rýchlik naspäť do Kolína a zázrakom by mala stihnúť posledný autobus do jej vytúženej dediny. Znie to rozumne. Síce sa prevezie, doplatí cestu, ale hrozba prebdenej noci na opustenej železničnej stanici by mala byť minulosťou.
Míňame Kolín. John aj záchranná brzda sú na svojom mieste.
A jej smutný pohľad zostáva prilepený na okne.
„Viete, naozaj tam svietila stanica Kolín!“ odpovie s povzdychom a ja patrične prikyvujem.
Ticho večerného kupé naruší raz za čas jej oznamovacia veta. Už bez zbytočných emócií, zmierená so situáciou. Dušuje sa, že nabudúce sa utvrdí, či naozaj daný vlak v danej stanici stojí...
„Čína, čože?! Ako je to možné, že ten balík poslali z Číny?“ Ďalší jej emočný poryv v tichom kupé.
S Johnom nechápavo pozrieme na seba a potom spoločne na vysokoškoláčku.
Vysvetľujúco pokračuje: „Tú bundu som si objednala cez internet. Je to značková americká lyžiarska bunda! Ako je možné, že ju posielajú z Číny?“ Menšia pauza a ďalšia pomaličky slabikovaná otázka, ako keby jej tajomstvo výroby jej jedinečnej bundy dochádzalo. „To si myslíte, že oni ju tam naozaj vyrobili?“ Povzdych. „Veď je made in USA a má vyšité úplné autentické logo! Tu sa už nedá veriť nikomu! Prečo teda klamú?“
„Rád používam protiotázky,“ pokojne odpovedá John, „kto v dnešnej dobe neklame?“
Ticho.
„Tak, hm, ja, no ja sa snažím neklamať,“ neisto reaguje vysokoškoláčka. „Ale myslíte si, že je to naozaj možné?“
„Pozrite, dnes je možné všetko. Pracujem v reklamnej spoločnosti a poviem Vám, že pre mňa vôbec nie je problém potlačiť akýkoľvek výrobok, akýmkoľvek logom, tak aby bola jeho vierohodnosť stopercentná! A tak je place of origin, ... pomôžte mi ako je to v češtine, ach áno krajina pôvodu, každého jedného výrobku menšou záhadou.“
Aha ho! Tušenie nesklamalo, odhalila som ho. Jasný John!
„Ach áno, asi máte pravdu. Ale nie je to strašné?! Minule som si v Tescu kúpila tričko, 100% bavlna a potom som čítala článok, že klamú a že v skutočnosti sú to rôzne prímesi, len nie 100% bavlna. Odvtedy tam nenakupujem!“
„A to tričko Vám prišlo nekvalitné, zle ste sa v ňom cítili?“
„Ach, to nie. To človek nezbadá. Ide o princíp! Klamú. Och už sa musím obliecť, čochvíľa sú tu Pardubice.“
Oblečie si krátku značkovú športovú bundu, do ruky zoberie balík a lúči sa s nami.
„Šťastnú cestu domov. Dobre dorazte!“ reagujeme obaja s Johnom akoby synchronizovane a zbytok cesty poctivo mlčíme.
30.3.2012

utorok, 10. apríla 2012

jar prišla alebo polmaratón v Prahe


Jar prišla tento rok značne predčasne. Planý poplach búrlivej radosti prírody a miliónov nadšencov, milujúcich toto voňavé a farebné ročné obdobie, trval skoro dva týždne. Ľudia začali bezmyšlienkovite okupovať mestské trávniky, ešte stále nie zelené plochy, poznačené mrazmi a vyšedivené od snehu. Odhodili kabáty a čižmy a strmhlav sa vrhli na tropickú výbavu tielok a balerínok; na lavičky, nábrežia a schody kostolov. Nevedno, či ich pár skončilo so zápalom pľúc a močových mechúrov v nemocnici. Jedno je však isté. Unáhlili sa. Pretože oni a my všetci sme sa razom prepadli do krutej konco-marcovej reality, kedy sa po oblohe preháňajú snehové mračná a silný vietor rozfúkava slabé kvety čerstvo rozpučaného zlatého dažďa.
Teraz v predvečer prvoaprílového rána sa to celé vygradovalo k vrcholu. Snehová búrka. Ešteže sa neprihnala o pár hodín skôr a nezastihla nadšených bežcov pražského polmaratónu. Do prvej päťky sa s istotou prebojovali vždy rýchli zástupcovia afrického kontinentu, na ktorých by vločky čerstvého marcového snehu hrdo kontrastovali. Nevedno, čo by narobili s ich výkonom. Môj chabý odhad o ich húževnatom charaktere a ešte húževnatejšej priebojnosti predovšetkým v olympijských disciplínach behu na dlhé trate napovedá, že ich štandardný hodinový náskok nad bielymi domorodcami by neohrozil ani takýto nezmar počasia. Tomuto milému divadielku, kedy sa aspoň raz za rok na pár hodín zastaví ruch centra Prahy, i doprava, mi nebolo dopriate s pokorou a povzbudivým duchom prihliadať. Ocitla som sa, hoci neprávom, medzi tými, ktorí predčasné teplo precenili a teraz ležia vysilení vo svojich posteliach s nekončiacim prísunom vitamínov a teplého čaju u ich lôžka. Neprávom! Predsa som sa nevyzliekala do najspodnejších vrstiev, nelízala zmrzlinu a nemočila si nohy v nedávno zamrznutej mestskej fontáne. Nebola som nerozvážna. Práve naopak. Prezieravo opatrná. Aká som bola na seba hrdá, že nepodlieham tomuto šialenstvu a s odstupom dospelých viem usúdiť, kde je únosná hranica. A teraz aj tak ležím spolu s nimi pod jednou perinou. To som sa radšej mohla opaľovať na tej hnusnej mrazom spálenej žltej tráve. Isté indície ako som si nahnala súčasnú virózu a vyčerpanosť existujú, ale vôbec nesúvisia ani s ľahkou formou ľahkovážnosti. Stále zdôrazňujem, že som sa ocitla v tejto skupine neprávom. A tak mi ušiel môj prvý pražský maratón v živote. Hoci otázne je, či je čo ľutovať. Dotieravý chlad, neúprosne burácajúci vietor a občasnú spŕšku dažďovej prehánky určite nie. Ani pohľad na utrápených bežcov, na ktorých podľa spoľahlivých zdrojov priamych účastníkov čakali zdravotnícke oddiely, okamžite pripravené podchladených bežcov zabaliť do alumíniových fólií. A povzbudzovanie anonymných bežcov? Ach ani to nie, keďže moji osobní favoriti, trénovaní kamaráti zo severu to 24 hodín pred štartom vzdali a neprišli. A snáď ani neprekvapí z akého dôvodu. Choroby si s nami zahrávajú nečakane, bez varovania. Aspoň, že to počasie sme sa s istou dávkou pravdepodobnosti naučili predvídať, hoci nie korigovať. A to je dobré. Veď sme len obyčajní ľudia, náchylní k nerozvážnym činom.
Vietor ustál. Pomaly a intenzívne sneží na už zelenkavú trávu a zlatý dážď pod oknom.

31.3.2012