Mal to byť dar
k životnému medzníku, k 33. narodeninám. Vek viac než symbolického charakteru
si pýtal originalitu. Oslávenec sa ho i napriek dobrodružnému životu búrliváka
dožil v zdraví a šťastí. Bol, je a určite navždy bude milovníkom prírody. Hoci
len veľmi zriedka si ju vychutnáva romanticky vyvalený niekde na lúke,
obhrýzajúc stonky kvetov. Nie. Jeho človek buď nájde zaveseného na skale, alebo
zazrie ako v diaľke preskakuje štíty v sandálkach. Je to ten typ
ukážkového, mýtmi opradeného, českého turistu s veľkým ruksakom na chrbte
a mapou v rukách. Ten, čo si užíva rannú očistu v zamrznutej riave,
alebo v zime po tom, čo zhodí snežnice, rád bivakuje v snehových závejoch. A že
neprávom vznikajú vtipy o českých turistoch, ktorí neváhajú stanovať v
lavínových žľaboch a zvyšujú tak smutné štatistiky Vysokých Tatier. A keď
sa predsa len raz za čas nasýti pozemských radostí, zlezie pod zem. Do príjemne
tmavých a vlhkých priestorov neprebádaných jaskýň. Iba tak s čelovkou a
odvahou.
A práve na
tieto jeho speleologické chúťky som si spomenula, keď kamarátka hľadala dvoch
ľudí do jaskyne v Moravskom krase. Do podzemného systému s názvom „Rudické
propadání“. A originálny darček zážitkového charakteru bol na svete. Keďže
išlo o dve voľné miesta, neprezieravo som súhlasila i ja. Celé to
vyzeralo ako vynikajúci nápad. Nás 10-člennú neskúsenú skupinku (samozrejme s
výnimkou oslávenca) vybavia čelovkami i gumákmi a predovšetkým skutočným
pánom speleológom, ktorý nám bude sprievodcom a vodcom. Už žiadna nudná
jaskynná prehliadka s mladou recitujúcou slečnou, ktorej ťahá na osemnásť.
Už žiadne vybetónované chodníky a umelé osvetlenie. Žiadne priblblé
povesti a naučené triky ako zabaviť návštevníkov. Čakal nás čarovný surový
jaskynný komplex. Aspoň takto naivne som si to predstavovala.
Bola to
nádherná, slnečná marcová sobota. Vo vzduchu bolo cítiť prísľub jari.
Dorazili sme
k základni jaskyniarov. Uvítal nás smrad spotených tiel a dvaja páni
v rokoch. Už základný výklad nad mapou podzemia mnou mierne zakolísal. Páni
sršali vtipnými termínmi ako „chodba vzdychov“ a popri tom zadávali
základné inštrukcie ako sa správne vystrojiť. Celé to úvodné intro zakončili chlácholivými
slovami, že oni sú zároveň aj profesionálni záchranári. Keby dačo, za každú
cenu nás odtiaľ vytiahnu.
„Snáď nejaký podivný druh ironického
jaskynného humoru“, pomyslela som si a neobratne sa začala navliekať do
špinavého overalu.
Samozrejme, že
detské veľkosti nedržali ani nič v zmysle súčasného číslovania XS, takže
som v tom bola doslova utopená. Posťahovala som sa opaskom a celá
nešťastná hľadala vhodné gumáky. I tie najmenšie mi ako tak sedeli až
vtedy, keď som si navliekla kompletné zásoby hrubých ponožiek. Boli to klasické
rybárske gumáky, siahajúce až po pás. Tento fakt som nevedela v danej
chvíli patrične doceniť. Ešte prilba
s baterkou, ktorá mi neustále padala do strany a mohli sme vyraziť.
Posledná
hromadná fotka na svetle božom plná úsmevov a stratili sme sa v tme
za plechovými dverami.
Zliezli sme
prvý železný rebrík. Nenáročný.
„Ako sa cítite?“
zneli slová nášho sprievodcu, životom a adrenalínom ošľahaného
päťdesiatnika. Jemne sa pousmial a pokračoval: „V takomto duchu budeme
postupovať ďalej. Ak sa niekto na to necíti, môže sa vrátiť!“
Znelo to
presvedčivo. Rada by som mu uverila, ale zmiatol ma jeho úsmev spoza hustej
tmavej brady a tak som sa do jaskynného ticha ozvala.
„ Mierne sa mi
roztriasli nohy,“ začala som s úsmevom v hlase a pokračovala, „ale
keď vravíte, že to bude i ďalej v podobných tendenciách, to
zvládnem,“ presviedčala som jeho, seba i celú skupinu.
Neodpovedal,
len nasadil úsmev číslo 2, od ucha k uchu. A ja som mu opäť naivne
naletela. Keby som čo i len tušila, že hneď v zapätí budem zliezať
železný rebrík v najväčšej priepasti ČR (hlbokej 153m), dlhý a kolmý ako
tá najkolmejšia kolmica, a to bez akéhokoľvek istenia, hlúpo sa nepýtam
a čo najrýchlejšie vykopnem tie plechové dvere.
A tak som
namiesto toho ticho a sústredene zostupovala a držala sa chladného mokrého
rebríka ako kliešť. Mám pomerne bohatú fantáziu, takže hneď sa mi vynárali
obrazy ako sa zošmyknem a strhnem lavínu tiel do bezodnej čiernej jamy,
alebo ako sa pomaly uvoľňujú skorodované nity celej konštrukcie. Skvelé, už by
som nemala toľko čítať Poove poviedky.
Na dne nás
čakali divoké vody Jedovnického potoka, ale nikde žiadne mostíky, iba laná.
Samozrejme, že v skupine vládlo prevažne vzrušené nadšenie a oslávenec sa
cítil vo svojom živle. Neustále dokázal klásť odborné otázky a každej ďalšej
prekážky sa chopil s obrovským entuziazmom. To ja som tuhla hrôzou zas
a znovu a ešte niekoľkokrát. Vôbec neviem ako, ale úplne som si
zabudla užívať krásy tohto 12 km dlhého podzemného systému jaskýň.
Začala som sa
tešiť maličkostiam ako napríklad kvapkajúcej vode zo stalaktitov pri plnej
dehydratácii; mojim obrovským neskutočne vysokým čižmám, vďaka ktorým som
zostávala prekvapujúco v suchu; pomocnej ruke, keď som nehybne zostala zaseknutá nad ďalšou priepasťou,
atď.
Pán sprievodca
vedel vždy trefne položiť absurdné otázky. Tá pred vstupom do chodby,
v ktorej si človek nemohol ani kvoknúť pre jej miniatúrne rozmery, bola
najlepšia.
„Trpí niekto
z vás chorobnou klaustrofóbiou?!“
„Hm, to
zistím, až vtedy keď tam vleziem,“ rýchlo som zareagovala a ešte rýchlejšie
pokračovala, „a čo ak si niekde v strede tej strašnej chodby uvedomím, že
to nezvládam a pochytí ma panika! Čo urobíme potom?!“
„Dáte mi
signál a všetci sa vrátime!“ odpovedal bez emócií. Ďalej sa už zbytočne nezdržiaval
a vyrazil na čelo hadej jednotky.
„Chlácholivé,
ale nerealizovateľné odpovede, to je celý on, pán dokonalý speleológ,“ šomrala
som si popod nos celou tou nekonečnou chodbou. Skúšala som sa plaziť po bruchu
i po zadku a snažila sa predstavovať si ako by ma asi zachraňoval
z tej debilnej chodby, keby som sa tam zacvikla. Nijako, to bolo úplne
jasné.
„Bože, nech už
pred sebou nevidím čísi zadok, ale koniec a môžem sa slobodne narovnať
v celej svojej malej výške,“ priala som si stále urputnejšie.
Vykúpenie
prišlo. Alebo presnejšie povedané, vystriedala ho iba iná forma utrpenia.
Neustále zlaňovanie, brodenie sa v potoku pri 4 stupňovej vode, pre
oživenie opäť pár rebríkov až sme sa ocitli v cieľovej sieni.
„Ďalej sa dá
pokračovať iba pod vodou, s pár centimetrami voľného priestoru pre neodkladné
nadýchnutie,“ s neodškriepiteľnou eufóriu v hlase poznamenal náš dokonalý
vodca. Pokračoval v rozprávaní o ich objaviteľských expedíciách
z čoho sa mi točila hlava a spýtal sa, či si chceme vychutnať
absolútnu tmu.
„Nie,
nechceme!“ zvolal som za všetkých. Neznášam absolútnu tmu. Vtedy si myslím, že
nič neexistuje. Divný pocit.
Ach, opäť ma
prehlasovali a tak som bola prinútená zhasnúť aj moju baterku a „užiť“ si
to.
Horšie ako čierno čierna tma ma čakala nasledovná zdrvujúca poznámka:
„Keďže
ďalej sa teoreticky ísť nedá a nad nami je stále pekným 150 metrov masívu,
jediná cesta na povrch je tá istá, ktorou sme sem prišli!“
Naprázdno som
hrôzou otvorila ústa, zvesila plecia a poddala sa osudu, zbytočne
nekomentujúc moje súčasné fyzicko-psychické rozpoloženie.
Cesta späť
ubiehala prekvapujúco rýchlo. Nebojácny právnik precenil svoje limity
a pekne sa okúpal v ľadovom podzemnom potoku. Holky, ktoré mali
dlhšie nohy ako čižmy si veselo čvachtali pri každom kroku. Ale nič vážnejšie
sa nestalo a po pár hodinách sa otvorili vytúžené dvere do bežného sveta,
kde svieti slnko a netreba zdolávať nezmyselné prekážky.
Rýchlo som
zhodila prilbu, do pol pása vyzliekla overal a celá
spotená sa vyvalila na mäkkú a voňavú zem. Zhlboka som dýchala. A dýchala i vtedy, keď som z diaľky začula ďalšiu skvostnú otázku.
„Kto by si to
chcel zopakovať?“
Netreba
zdôrazňovať, že pár nadšencov sa tam našlo, ani to, že medzi nich by som
nepatrila ani za všetky peniaze sveta.
Musím však
priznať, že po pár hodinách sa okrem pocitu neskutočnej telesnej vyčerpanosti
a svalovice, dostavil i neočakávaný pocit hrdosti. Ja slabá žena bez
svalov a odvahy som to zvládla. Hoci nabudúce už určite nebudem priamym aktérom mojich darčekových výmyslov.
A pre tých, ktorých som neodradila a ktorí by o podzemný adrenalín predsa len stáli, ešte kontaktný link:
http://www.speleorudice.cz/Speleorudice3.html
