Jar prišla
tento rok značne predčasne. Planý poplach búrlivej radosti prírody a miliónov nadšencov,
milujúcich toto voňavé a farebné ročné obdobie, trval skoro dva týždne.
Ľudia začali bezmyšlienkovite okupovať mestské trávniky, ešte stále nie zelené
plochy, poznačené mrazmi a vyšedivené od snehu. Odhodili kabáty
a čižmy a strmhlav sa vrhli na tropickú výbavu tielok a balerínok;
na lavičky, nábrežia a schody kostolov. Nevedno, či ich pár skončilo so zápalom
pľúc a močových mechúrov v nemocnici. Jedno je však isté. Unáhlili
sa. Pretože oni a my všetci sme sa razom prepadli do krutej konco-marcovej
reality, kedy sa po oblohe preháňajú snehové mračná a silný vietor
rozfúkava slabé kvety čerstvo rozpučaného zlatého dažďa.
Teraz
v predvečer prvoaprílového rána sa to celé vygradovalo k vrcholu. Snehová
búrka. Ešteže sa neprihnala o pár hodín skôr a nezastihla nadšených
bežcov pražského polmaratónu. Do prvej päťky sa s istotou prebojovali vždy
rýchli zástupcovia afrického kontinentu, na ktorých by vločky čerstvého marcového
snehu hrdo kontrastovali. Nevedno, čo by narobili s ich výkonom. Môj chabý
odhad o ich húževnatom charaktere a ešte húževnatejšej priebojnosti
predovšetkým v olympijských disciplínach behu na dlhé trate napovedá, že
ich štandardný hodinový náskok nad bielymi domorodcami by neohrozil ani takýto
nezmar počasia. Tomuto milému divadielku, kedy sa aspoň raz za rok na pár hodín
zastaví ruch centra Prahy, i doprava, mi nebolo dopriate s pokorou
a povzbudivým duchom prihliadať. Ocitla som sa, hoci neprávom, medzi tými,
ktorí predčasné teplo precenili a teraz ležia vysilení vo svojich
posteliach s nekončiacim prísunom vitamínov a teplého čaju u ich
lôžka. Neprávom! Predsa som sa nevyzliekala do najspodnejších vrstiev, nelízala
zmrzlinu a nemočila si nohy v nedávno zamrznutej mestskej fontáne.
Nebola som nerozvážna. Práve naopak. Prezieravo opatrná. Aká som bola na seba
hrdá, že nepodlieham tomuto šialenstvu a s odstupom dospelých viem
usúdiť, kde je únosná hranica. A teraz aj tak ležím spolu s nimi pod
jednou perinou. To som sa radšej mohla opaľovať na tej hnusnej mrazom spálenej žltej
tráve. Isté indície ako som si nahnala súčasnú virózu a vyčerpanosť
existujú, ale vôbec nesúvisia ani s ľahkou formou ľahkovážnosti. Stále
zdôrazňujem, že som sa ocitla v tejto skupine neprávom. A tak mi
ušiel môj prvý pražský maratón v živote. Hoci otázne je, či je čo ľutovať.
Dotieravý chlad, neúprosne burácajúci vietor a občasnú spŕšku dažďovej
prehánky určite nie. Ani pohľad na utrápených bežcov, na ktorých podľa
spoľahlivých zdrojov priamych účastníkov čakali zdravotnícke oddiely, okamžite
pripravené podchladených bežcov zabaliť do alumíniových fólií. A povzbudzovanie
anonymných bežcov? Ach ani to nie, keďže moji osobní favoriti, trénovaní
kamaráti zo severu to 24 hodín pred štartom vzdali a neprišli. A snáď ani
neprekvapí z akého dôvodu. Choroby si s nami zahrávajú nečakane, bez
varovania. Aspoň, že to počasie sme sa s istou dávkou pravdepodobnosti
naučili predvídať, hoci nie korigovať. A to je dobré. Veď sme len obyčajní
ľudia, náchylní k nerozvážnym činom.
Vietor ustál.
Pomaly a intenzívne sneží na už zelenkavú trávu a zlatý dážď pod
oknom.
31.3.2012
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára