"Vstávať 4.30 uprostred leta je neľudské, " vzdychám celá polámaná. Popoludňajšie augustové slnko sa lenivo opiera o okná vlaku. Vlečieme sa. A za oknom kukurica. Nedozerné lány. Všade kukurica. Cesta Maďarskom vie byť niekedy naozaj neskutočne strhujúca, takže podchvíľou zaspávam. V tejto monotónnej krajine, kde hranice znamenajú veľa, ale v skutočnosti nič, ma málo čo preberie z letargie. Nepodarilo sa to ani colníkom, až. "Čo to pre pána Jána je?" slabikujem a rozlepujem postupne jedno i druhé oko. "Skládka," akoby mimochodom a bez akéhokoľvek vzrušenia podotkne pán Ján, ktorý sedí oproti mne. Samozrejme, túto trasu absolvoval párkrát a snaží sa mi naznačiť, že jeho tu nič neprekvapí. Rutinná cesta, ostrieľaného cestovateľa. "Obrovská skládka!" dodám. Týči sa hrdo za Suboticou, len pár metrov od obydlí, hneď vedľa železničnej trate. A na jej vrcholku je rozprestretý dúhovo farebný slnečník! Snívam? Chýba tam už iba ceduľka, Welcome to Serbia. "Dúfam, že je to dobré znamenie našej cesty za čiernohorskými plážami, " podotknem s väčšou obavou v hlase ako by sa patrilo.
10.8.2011, 18.00 - noc, Belehrad (SRB)
"Belehrad, konečne! Vystupovať, trocha sa rozhýbať, dokúpiť jedlo a šup na nočný vlak," pomyslím si. "Alebo," napadne mi, keď vidím blížiť sa sklesnutého p. Jána," že by to nebolo taká jednoduché?!""Lôžko do Baru je beznádejne vypredané. Hm, dokonca i miesta na sedenie," vzdychne si po dlhom, väčšinou pantomimickom rozhovore s pani pri okienku.
"Zvláštne, však pán Ján? Stred sezóny, prudké leto. Kto by už chcel ísť v tomto období nočným vlakom z Belehradu priamo na pláže v Čiernej Hore, a to relatívne pohodlne počas noci? Haló, minimálne celý Balkán!!!" neudržala som svoje emócie na margo mojich apelov rezervovať lístky dopredu.
Volíme plán B. Akože prezieravo, ale skôr z čírej nevyhnutnosti, kupujeme lístky na ďalší deň. Stmieva sa a ochladzuje. Cieľ, hostel. Na dohľad od stanice je jeden. Nad dverami visí na krivo ceduľa, "SD. Svety Dorde". Jeho vonkajší vzhľad silno pripomína to, na čo som bola zvyknutá v Sýrii. Dvor plný odpadkov vrátane chladničiek, sutina zo stavby, labilné schodisko. No, neodradilo nás to! Malo by? Ale vtedy človek veľmi nepremýšľa. Keď uťahaný vidí akékoľvek útočisko, je rozhodnuté. Svätý Dorde, ochraňuj nás. Za dverami sa otvoril farebný a živý hostelový svet a dve voľné postele za 10 euro k tomu. Zložili sme sa v izbe pre šiestich a vyrážame von, smer nočný Belehrad, aspoň na chvíľku. Pulzujúce mesto na sútoku Sávy a Dunaja je príjemným spestrením. Prekľučkujeme nábrežie, majestátnu pevnosť a cez obchodnú triedu späť do hostela. Zaspávam takmer za pochodu a popri tom sa nenormálne teším do postele. Omyl! Hrozby hostela Sv. Dorde sa vynárajú predovšetkým za tmy ako sme hneď v zápätí zistili. Na plafóne je milión krvilačných komárov; na posteli utekajúci pomerne veľký druh hmyzu, ktorý snáď nie je plošticou; na verande grupa veselých cestovateľov a na vedľajšej posteli chrápajúci Poliak! Hmyz sme zabili (prosím, nech ich nie je viac), na komáre použili odpudzovač, len Poliaka a popíjajúcu skupinku sa nepodarilo umlčať. A ešte tá atypická zima. Spím v mikine, teda pokúšam sa o to dýchajúc do taktov chrápajúceho Poliaka.
11.8.2011, Belehrad (SRB) - Sutomore (MNE)
Na Balkáne sa fajčí všade a za každých okolností a samozrejme fajčia všetci bez rozdielov. Aj vo vlaku a hlavne v jedálenskom vozni. Je tu plno, okná pootvárané rovnako ako fľaše od piva a všetci bláznivo diskutujú a fajčia. Užívam si tento sociálny exkurz do balkánskych duší a popíjam tú najčernejšiu kávu.
Kopce a výhľady začínajú niekde na pomedzí s Bosnou a Hercegovinou. Meškáme asi 2 hodiny a na hranici s Čiernou Horou, po tom ako nás odstavili na pasovú kontrolu vlaku, meškanie ešte zvyšujeme. Ale absolútne nikoho to nepoburuje, nik sa nesťažuje. Cestujúci vychádzajú z vlaku, sadajú si na koľajnice a pofajčievajú. Slnko zapadá, prosto večerná idylka. Vlak sa opäť pohýňa, až keď slnko definitívne zapadlo za hory. Trocha irónia našej vlakovej odysei, pretože tým najospevovanejším úsekom trate pôjdeme po tme, ach. Ale, ešte že svieti mesiac. Prechádzame celým vlakom a hľadáme neklimatizovaný vagón, kde by sa dali otvoriť okná. Nachádzame ho úplne na konci a to i s početnou skupinkou mladých českých turistov. Všetky okná i ústa otvorené, hlavy vystrčené a oči vytreštené úžasom. Má to atmosféru i v noci. Vlak klesá z hôr, doslova uháňa. A my kričíme nadšením do kaňonov rieky Tary. Prechádzame hlavným mestom, Podgoricou, matne rozoznávame Skadarské jazero a po 12 hodinách vystupujeme na pobreží. Dobro došli, Sutomore!