Ak prvých pár
chvíľ napovie cudzincovi o charaktere neznámej krajiny, na ktorú práve
položil svoju túlavú nohu, začínam sa báť o existenciu akéhokoľvek
turistického ruchu v našom hlavnom meste. Naozaj. To, čo som
zažila v jeden piatkový večer, krátko potom ako som vystúpila v Bratislave
na hlavnej stanici, nestálo za veľa. Súhra zlého počasia, chaosu a divných ľudí
zanechala vo mne neblahý dojem.
Vystúpila som
na našej skvostnej vlakovej stanici do rozkošného počasia. Irónia je viac než
na mieste. Do tváre mi zadul ostrý severák spolu s ľadovou spŕškou krúpou,
snehových vločiek a dažďa. I vo večernej tme bolo vidno ako oblohu
križovali tmavé mračná.
„Uf,
vynikajúce,“ povzdychla som si, „rýchle prebehnúť staničnou halou, ešte
rýchlejšie k trolejbusu a už aby som bola na autobusovej stanici. V teplom
a suchom autobuse, smerujúcom tam do dnešného cieľa cesty. Domov.“
Kto už mal
česť s hlavnou železničnou stanicou v Bratislave vie, že čím rýchlejšie
ňou prebehne, tým lepšie. Vzorová ukážka ako plne znemožniť verejné
priestranstvo v celej jeho kráse je tým najmenším zlom. Socialistická
snaha o modernizáciu historickej budovy neskončila šťastnou realizáciou.
A posledný pokus mestských mocipánov oblepiť tú ošumelú stavbu fotkami
a bilbordmi v čase majstrovstiev bol malou náplasťou na veľké rany.
Postery vybledli spolu so spomienkami na túto akciu. Jej kolorit však výrazne
dotvára neuveriteľná zmes ľudí, od tých najbiednejších po tých najotravnejších,
a to často vo vzájomnej kombinácii. Dosť odstrašujúci moment, kedy sa
cudzinec rozhoduje, či sa radšej neotočí na opätku a nedobehne
rozbiehajúci sa vlak, z ktorého práve vystúpil, nech už smeruje kdekoľvek.
Poučená
predchádzajúcimi skúsenosťami som doslova preletela halou. Periférne som si
všimla istého pána. Malý vzrast, silný hlas. Výrazne a nepríjemne dotváral
zvukovú kulisu staničného ruchu. Neviem, či sa mu stala krivda, alebo niekomu nadával
bezdôvodne. Viac pozornosti som mu nevenovala, keďže som sa snažila stihnúť
trolejbus. A ten mi aj napriek nezlomnej snahe ušiel pred nosom. To
znamenalo čakať 15 minút v tom šialenom počasí.
Skrehnutými
prstami som začala dolovať posledné centy z peňaženky a vhadzovať ich
do automatu na lístky. Až keď som ich tam pracne nahádzala, všimla som si
blikajúce svetielko. To signalizovalo, že automat peniaze nevydáva. A ja
som samozrejme presnú sumu nemala. Našťastie drobné preleteli automatom bez
ujmy a vrátili sa ku mne. Rovnaké šťastie však už nemal pán po mne. No
napriek tomu si nemusel svoju nervovo labilnú povahu vybiť na nevinnom
automate. Takmer ho úplne znefunkčnil. Doslova. S povzdychom som išla
hľadať ďalší automat.
Na zastávke sa
premieľalo neskutočne veľa ľudí. Prichádzali a odchádzali autobusy
a trolejbusy. Predháňali sa taxíky. Tlačili sa osobné autá. Málo priestoru
pre uspokojenie všetkých. Zaregistrovala som veľký strieborný jeep, ktorý
trúbiac prechádzal okolo. Konečne som
našla funkčný automat. Pokým som čakala, kým mi z neho vypadne lístok
a pár zvyšných centov oslovil ma neznámy muž.
„Paňulka,
kúpte Nota bene!“ znel jeho priškrtený rozkazovací tón hlasu. V ruke držal pokrčený výtlačok novín.
Okolo prefrčal
opäť ten istý trúbiaci jeep. Alebo sa mi to iba zdalo?!
„Prepáčte,
nemám toľko peňazí a ešte dnes sa musím nejako dostať domov,“ znela moja
chabá odpoveď.
Niečo si
zamrmlal popod nos. A išiel hľadať šťastie ďalej. Všimla som si, že nemal
žiaden identifikačný preukaz pouličného predajcu. Zrejme sa nejakým spôsobom
dostal k jednému výtlačku a snažil sa ho dosť nešťastným spôsobom vnucovať
ľuďom. Prišlo mi ho ľúto. Ľudia sa od neho odvracali. Niektorí nemali ani toľko
slušnosti odpovedať mu. Znenazdania sa začal nepríjemne osopovať na jednu pani
a vzápätí už nadával na plné hrdlo všetkým. Silný hlas, malý vzrast. Bol
to ten istý pán, a zrejme to isté rodeo, ktoré sa odohrávalo
v staničnej hale. Jeho vulgarizmy prehlušil iba ten idiotský klaksón
veľkého strieborného jeepa. Nezdalo sa mi to. Moja ľútosť sa razom stratila.
„Toto je ako
jeden zlý sen! Nejaký pán dôležitý si tu robí kolečká a cielene irituje
ľudí trúbením? O čo mu ide? Ďalší neváha rozbiť automat! Iný urážať!
A všetci na to prihliadajú bez zbytočných emócií. Normálne?“ prelietavali
mi hlavou otázky jedna za druhou. Ich sled náhle ukončil príchod rútiaceho sa trolejbusu.
„Trolejbus č.
210! Konečne!“ vnútorne som sa
zaradovala. Hoci predčasne.
Nastúpila som. Bol to ten typ verejného dopraveného prostriedku, ktorý už mal dávno okupovať šrotovisko a nie ulice hlavného mesta. Dvere sa so silným buchotom zavreli skôr ako stihli všetci nastúpiť. V tých posledných zostalo uväznené asi trojročné dievčatko. Po naliehavom kriku cestujúcich, predovšetkým zrejme matky dievčatka, sa dvere asi na sekundu otvorili. Stačilo to akurát na to, aby žena silným ťahom vtiahla svoju dcéru dovnútra. Dvere opäť prudko zarachotili. A trolejbus sa vydal na svoju neskrotnú cestu. Vyzeralo to tak, že mala byť jeho poslednou. Posledná cesta schátraného trolejbusu, posledná cesta šialeného vodiča. Hádzalo nami zo strany na stranu, od zastávky k zastávke. Padali kufre, ruksaky, cestujúci. Od východzieho bodu po konečnú na autobusovej stanici mu to trvalo necelých 10 minút. Časový rekord. Nebol však jediný. Myslím, že ho zlomil aj v počte naštvaných a zelených cestujúcich.
Nastúpila som. Bol to ten typ verejného dopraveného prostriedku, ktorý už mal dávno okupovať šrotovisko a nie ulice hlavného mesta. Dvere sa so silným buchotom zavreli skôr ako stihli všetci nastúpiť. V tých posledných zostalo uväznené asi trojročné dievčatko. Po naliehavom kriku cestujúcich, predovšetkým zrejme matky dievčatka, sa dvere asi na sekundu otvorili. Stačilo to akurát na to, aby žena silným ťahom vtiahla svoju dcéru dovnútra. Dvere opäť prudko zarachotili. A trolejbus sa vydal na svoju neskrotnú cestu. Vyzeralo to tak, že mala byť jeho poslednou. Posledná cesta schátraného trolejbusu, posledná cesta šialeného vodiča. Hádzalo nami zo strany na stranu, od zastávky k zastávke. Padali kufre, ruksaky, cestujúci. Od východzieho bodu po konečnú na autobusovej stanici mu to trvalo necelých 10 minút. Časový rekord. Nebol však jediný. Myslím, že ho zlomil aj v počte naštvaných a zelených cestujúcich.
Neuveriteľné. Ďalších pár metrov, ktoré ma
delili od autobusu, som prežila bez akejkoľvek ujmy. Nasadla som na ten správny autobus a za
stálej nepriazne počasia nechala Bratislavu za sebou. Ten večer sa už na ceste
nič zarážajúce neudialo.
Človeka
rozladí pár minút neblahých náhod na privítanie. Nemalo by to ale viesť k predčasnému ukončeniu započatej návštevy.
Bratislava má čo ponúknuť a ukázať. Ja osobne ju mám úprimne rada, a to
i navzdory takýmto nemilým situáciám. Celkom prirodzene niektoré miesta
viac a niektoré menej. Rada sa vraciam na tie príjemné a milé
a s ešte väčšou radosťou obchádzam tie odstrašujúce. Prečo sa vzdať
prechádzok po malebných uličkách starého mesta, v parkoch a na nábreží Dunaja? Prečo si neposedieť pri
Rolandovej fontáne, v dóme sv. Martina alebo na Hviezdoslavovom námestí pred budovou Národného
divadla? O všetko to a mnoho iného prísť len pre neschopnosť poľudštiť verejné priestranstvá našich hlavných staníc a naše pokrivené charaktery?
Nie. Na začiatok zaťať zuby
a prebehnúť! Čaká vás krajšia Bratislava.
K_23.4.2012